Váh, voda ukrutná! Prstami chladnými oblapí Driek švárnej Margity Útle jej telo zlomí sa o skaly Rieka zdrapí pačesy Odhalené ramená nežne obmýva prúd Splyň v jedno s veľtokom! S posledným výdychom života Zlobe uniká, duša stratená Trasie sa šialenstvom vyziabla postava Do noci odchádza Kde v diaľke spení sa Váh Krvou nevinných Ach tak krehká je ľudská povaha. Raz jak prúd výčitiek vyplní vedomie Jak tok keď sa zahryzne do brala A tak ako rozmelie na padrť skaliská nezlomné V pochabú myseľ poľahky prenikne Než nevesta naposledy vydýchla Už chmúri ti v zmyslí zasiala Hoc v kraj sveta ušla z toho dňa S belavým prúdom osud si preplietla Šialenstvo gniavy a dusí ti myšlienky Tak to byť nemôže, trpnúť tu na veky! Váh, voda pokľudná Ty nepoznáš bôle ľudského života! Mne žiadny kňaz rozhrešenia nedá Mne beda, mne večná je beda! Kde obloha zovrie ťa vo svojom náruči S dušami živla vôd za chrbtom, meravá staneš A s trýzneným srdcom dokorán vykročíš Rozprestrieš paže a otvoríš dlane