Stačil prešibaný okamih,
Aby jedného napadlo nemysliteľné,
že stať sa Bohom na zemi je jednoduché
A uskutočniteľné.
Dotkol sa jazykom pekla,
Nič viacej nechcel zažiť,
Cez sliny žhavého dekla,
V neresti začal si bažiť.
Kŕdeľ vrán vzlietol,
Mŕtvou hláskou riekol:
Nadíde hlodavá spása
Dráma vrážd, no krása!
Krátery pobitých ľudí,
Obrovské jazerá bez rýb,
Vetry, čo neznajú krídla,
Len jediný muž a bez chýb?
Ten Zlý však nebol sirotou.
Blaho pozemskej krutosti
Nezabudlo ani na neho,
A tak mu duchovia
Zoslali brata.
Precítil výdychom nebo
Nemajúc vyššieho cieľa,
Praskalo srdce jeho
Milujúc nepriateľa.
Údolie spás hnietlo,
Láskou sĺz vyriekol:
Je čas spanilej čarovnej vône,
Zavládne pokoj tíšivej tône.
Kŕdeľ vrán vzlietol,
Mŕtvou hláskou riekol:
Nadíde hlodavá spása
Dráma vrážd, no krása!
Kŕdeľ vrán vzlietol,
Mŕtvou hláskou riekol:
Nadíde hlodavá spása
Dráma vrážd, no krása!
Ani ten Čistý nezostal čistý.
Blaho pozemskej krutosti totiž
Nezabudlo ani na neho.
A tak zabil čistý Zlosyna,
Zamordoval Ábel Kaina.
Čin ale vykonal s láskou,
Tak ako mu to hlas
Poručil.